Záhadnosť ruskej duše spočíva aj v jej prežívaní smútku. Ak smúti jeden človek, druhý, ktorý je mu oporou prežíva s ním spoločnú bolesť a ťažobu. A tak to pokračuje ako domino, a vďaka tomu máte vždy pocit, že v Rusku, aj v najhorších situáciách, nie je človek nikdy sám.
Podobný príbeh sa odohral aj v 19. storočí medzi dvomi významnými ruskými maliarmi- nám už známym Alexejom K. Savrasovom a jeho milovaným žiakom Izákom I. Levitanom. Izák, pochádzajúci z chudobnej židovskej rodiny sa vo svojej mladosti dostal na Akadémiu umenia do triedy najvýznamnejšieho ruského krajinkára- Alexeja Savrasova. Savrasov mal teóriu, že by umelci nemali kresliť iba predmety v prírode, ale že my mal byť na ich obrazoch zvečnený aj vzduch, preto ich veľmi často brával maľovať do exteriéru, kde sa mladý Levitan zoznámil s krásou ruskej krajiny.
Keď sa dnes hovorí o Levitanovi, každý historik umenia vám povie, že je predstaviteľom lyrizácie v umení, teda vytváral „náladové krajinky“. Práve tým, že sa snažil vyvolať istý dojem veľmi často odchádzal od realistickosti v umení. Áno, zobrazil ostrov, ktorý je na rieke, ale upravil si ho podľa svojich predstáv.
Keď Savrasov namaľoval svoj najznámejší obraz Havrany prileteli, jeho život sa po roku 1871 začal sypať ako domček z karát, v tomto prípade domček z obrazov. Umelec začal pomaličky slepnúť, umrela mu mladšia dcéra, o pár mesiacov i druhá. Na to ho ešte opustila žena a posledným klinčekom na ráme životnej tragédie umelca bolo vyhodenie z Akadémie umenia. Umelec namaľoval obraz, teda skicu k budúcemu obrazu, ktorý však už nestihol zrealizovať. Na skici vidíme osamotený smutný cintorín, ktorý je stelesnením jeho smútku a straty blízkych.
Nikto nevedel, že Levitan bol hlboko dojatý osudom svojho učiteľa. Raz, keď sa spoločne so svojou „známou“ (Levitan bol známym záletníkom, jeho milostnými príhodami sa inšpiroval aj jeho blízky priateľ ruský dramatik a spisovateľ Anton P. Čechov. Čajka je o ňom J ) plavil po rieke v ďalekom kraji Ruska zbadal osamotený kostolík, ktorý mu ihneď pripomenul jeho učiteľa. A tak sa zrodila myšlienka k dielu, ktoré je dnes už neodmysliteľnou súčasťou Tretiakovskej galérie- Nad večným pokojom.
Obraz monumentálnych rozmerov, na ploche skoro 3,1 m2 je znázornená celá hĺbka ruskej duši. Smútok a samota. Levitan si takýto formát nevybral náhodne. Čím väčšie plátno tým viac miesta zaberá šíre nebo. Ak je kompozične obraz vystavený tak, že väčšiu časť obrazu zaberajú práve nebesá vzniká pocit monumentálnosti diela a jeho nadčasovosť. Horizontálne orientovaná scéna nás vábi bližšie sa pozrieť na malý drevený kostolík v ľavom dolnom rohu, na ktorý robí ťažké nebo akcent.
Keď sa pozerám na tento obraz cítim na srdci veľkú ťažobu. Keď som si sama sebe položila otázku, že prečo, pochopila som, že nepozerajúc na to, že nebudem vedieť smutnú históriu, ktorá stála za namaľovaním tohto obrazu, pocit smútku vo mne vyvoláva farebné spektrum obrazu. Tmavšie, suché, nejasné farby. Jediným svetlým miestom je ľavá časť neba, kde sa spoza ťažkých oblakov snaží svoje lúče ukázať slnko. Ešte malou svetlou kvapkou v mori je, ak sa lepšie prizrieme obrazu, svetlo v okne chrámu, ktoré nám dáva nádej, že obraz nie je tak úplne pustý. Vďaka takejto práci s farbami sa Levitanovi podarilo vytvoriť kontrastnú rovnováhu obrazu. Ak si obraz po farebnom spektre rozdelíme horizontálne i vertikálne po strede obrazu zistíme, že tmavšie, teda ťažšie farby sa nachádzajú v pravom hornom rohu a protiváhou je ľavý dolný roh.
Pred nami sa rozprestiera široká rieka na ktorej ešte v diaľke leží malý ostrov. To že vidíme ostrov menej jasne ako napríklad kostol je výsledkom vzdušnej perspektívy, ktorú autor využil a taktiež vďaka tomuto pocitu máme pocit hĺbky, ktorá je ešte viac podčiarknutá farebnými odtieňmi neba.
Obraz je vystavaný na tradičnej kompozícii spojenia troch svetov- sveta záhrobného, sveta ľudského a nebeského kráľovstva. Ruská kultúra sa odrazila v chápaní posmrtného života a opustenosti cintorína, v ktorom cítime silný vplyv romantickej filozofie. Avšak, kostol, v ktorom dokonca niekto je , je stelesnením sveta ľudského, ktorý je orámovaný dobrým mohutným nebom- kráľovstvom nebeským, na ktoré sa človek môže dostať svojou pokorou, a svetom pekelným. Nebo, ako symbol večnej ochrany Boha, a možnosti vstupu na toto nádherné miesto. Tam je Stvoriteľ, ktorý svojimi jemnými lúčmi, ktoré prehrýzajú husté oblaky dáva svetu nádej. Nádej na vzkriesenie.
Autor zvečnil pokoj a strach, strach z večnosti. Malý drevený ruský kostolík sa týči nad starým cintorínom, na ktorom už stáť zostalo iba niekoľko drevených krížov. Zabudli. Nad večným ich pokojom však bdie ťažké nepokojné nebo. Doslova cítime na tvári silné poryvy vetra, ktoré bičujú temné stromy. Vietor odvievajúci aj posledné spomienky, na ľudí, ktorí na tomto mieste spočinuli.
Napravo od cintorína sa však vinie stará zarastená cestička, ktorá vedie až ku drevenému chrámu. Áno, niekto po nej prešiel a zasvietil sviečku, ako symbol večnej spomienky. A tiché tmavé nebo bude navždy strážiť toto tiché mystické miesto posledného odpočinku.
Po tom, ako Levitan namaľoval tento obraz napísal Pavlovi Tretiakovi list, v ktorom napísal: „V ňom- som celý. Celá moja psychika, celý môj obsah“. A tak nedávny žiak umelca mu zdal hold svojím obrazom, v ktorom stelesnil celú svoju dušu a svoje pocity.
Nepokoj, smútok, samota, ale aj nádej, toto všetko je skryté v jedinom obraze, obraze, ktorý sa stal obrazom ruskej večnej duše. Levitan, umelec ruskej duše, umelec ruskej prírody, umelec ruskej večnosti.