Za všetkým hľadaj ŽENU, alebo, SPOLOČNÁ Múza troch maliarov

Autor: Miroslava Moncmanová | 10.5.2020 o 22:10 | (upravené 11.5.2020 o 20:32) Karma článku: 3,58 | Prečítané:  557x

"Šepot krásnej ženy znie mužovii silnejšie ako najzvučnejší hlas povinností." Pablo Picasso (1881 - 1973)    

Ako sa hovorí, za všetkým hľadaj ženu. Áno, výtvor z rebra Adama, hýbala celým svetom. A zamiešala sa aj do dejín umenia. Však kráse jej tela vzdávali hold už naši pravekí predkovia pred 40 000 rokmi. Venuša- obraz ženy, matky, ktorá dokáže najväčší zázrak zo všetkých- priviesť na svet nového človeka. Ako sa človek vyvíjal, už okolo 8 000 rokov pred naším letopočtom sme prešli k patriarchálnej spoločnosti, teda to staré dobré- chlap je hlava rodiny. Áno, ale žena zostala jej krkom, a šija dokáže hlavu nasmerovať práve na ten smer, ktorý pokladá za vhodný J. A mnoho krát práve žena- Múza našepkávala umelcom. No, dobre, ak hovoríme o renesancii boli to aj páni múzy...

Avšak, žena sa stala v umení niečím, čo dokázalo odzrkadliť dušu človeka. Áno, my ženy sme viac emotívne, ale každý obraz v sebe niesol dušu dámy, ktorá bola navždy zvečnená v umeleckom diele. Ale konkrétne ženy sa stali modelmi pre sochy a maľby bohýň. Napríklad Caravaggio čerpal inšpiráciu na svoju Pannu Máriu práve v obyčajných „dievčatách“, ktoré stretával. Iní maľovali svoje milované ženy (V obraze Posledný deň Pompejí, od Karla Brullova, nachádzame jeho milovanú až v 7 postavách). Áno, točí sa okolo nás celý vesmír...

Ak si položíme otázku, aký je najpopulárnejší obraz ženy v dejinách umenia, odpoveďou asi bude Mona Líza. Ale, Leonardo, prepáčte mi, dnes vás trochu preskočím. Druhý pokus... Venuša. Bohyňa lásky a erotiky. Spiaca Venuša od Giorgoneho. Ale aj Urbínska Venuša od Ticiána. Ale, ešte som si spomenula Olympia od Eduarda Maneta. Áno, jedna téma, ale ak sa pozrieme na všetky tri obrazy všimneme si, že ich spája niečo iné. Vzájomná inšpirácia, veď sú skoro ... rovnaké.

 

Náš rozhovor začneme s tou najstaršou, teda, ktorá sa datuje rokom 1510. Na svoj vek vyzerá stále vynikajúco J. Autorom revolučného obrazu, ktorý si dovolil zobraziť odhalenú postavu a to ešte bohyne bol talian Giorgone. Hovoríme o roku 1510, o období kedy je prevažujúcim umeleckým štýlom Renesancia. Obdobie, kedy sa pozornosť viac upriamuje pod vplyvom humanizmu (filozofický smer) na človeka, aj keď samozrejme, anjel katolíckej cirkvi drží nad ním ochrannú ruku a v druhej zviera svoju Inkvizíciu a vyčkáva na jej porušenie. Avšak, vďaka tomu, že sa pozornosť vracia k človeku vidíme jedno z najkrajších zobrazení ženskej krásy a čistoty.

Spiaca  venuša je dielo, ktoré má v skutočnosti dvoch autorov. Jej oficiálnym autorom je už spomínaný Giorgione. Avšak, on stihol namaľovať iba jej postavu a potom nečakane umrel. O jej priemerné prostredie sa postaral jeho najslávnejší žiak Ticián. Ticián sa vyšantil v renesančnom prostredí, ktoré zvykneme nazývať aj renesančnou mesačnou krajinou, nakoľko je čistou ilúziou a nezobrazuje konkrétnu krajinu. Avšak Ticián pridal svoj podpis a k nohám postavy primaľoval ešte malého anjelika- Kupidóna. Prečo? Pretože si myslel že ide o zobrazenie bohyne a anjelik bol jej neodmysliteľným symbolom. Avšak, neskôr bol malý človiečik s krídlami odstránený pravdepodobne na želanie jeho ostatných spolužiakov, ktorí sa učili v škole Giorgione. Aspoň tak nám to hovorí, teda, pardon píše, prvý historik umenia Vazari.

Skutočne vidíme očarujúcu ženu, ktorá zaspala na pohodlnom vankúšiku od Ticiána. Obraz je namaľovaný teplými mäkkými farbami, avšak to čo nám chýba je zdroj svetla. Na obraze nevidíme žiaden tieň a tým pádom sa nám zdá, že mladá žena je namaľovaná krásnou bielou farbou, ktorá je v riamom kontraste s červeným vankúšikom, ale akoby svoju bielobu predávala aj látke na ktorej leží. Jej telo kontrastuje s tmavou trávou, v ktorej sa na niekoľkých miestach objavujú žltkasté kvietky. Tak ako oni ukazujú svoju mladosť a sviežosť, tak aj táto spanilá spiaca bohyňa. O tom, či ide v skutočnosti o bohyňu historici umenia už dlhé roky vedú spory. A bezúspešne... Atribúciu ktorá by priamo hovorila o tom, že pred nami je sama bohyňa lásky nevidíme. Avšak, ak si všimneme, za ňou, na treťom pláne si všimneme dva stromy. Dvojica... Láska... . Avšak, vidíte ten odseknutý strom, ktorý je bližšie k nám? Žeby krásna žena, ktorá pred nami zahorela láskou k niekomu inému a pritom zatratila svoju predošlú lásku, ktorá je už nenávratne preč ako aj zrúbaná časť stromu?

Ticiánovi sa obraz páčil natoľko, že sa rozhodol namaľovať svoju vlastnú Venušu..

.

Tento obraz je dnes známy ako Urbínska venuša. Avšak názov bol pridaný až neskôr a nie samotným autorom, preto presne nevieme ako sa obraz pôvodne volal. Svoje meno dostala podľa mesta Urbi, v ktorom žil vojvodca, ktorého meno je ťažšie ako moje priezvisko J Ale predsa... Volal sa Guidobald II. On si u mladého umelca v roku 1538 objednal obraz svojej manželky, ktorá sa v histórii umenia stala alegóriou spokojného manželského života. Ak ste si položili otázku, čo má akt manželský spoločného s vernosťou a láskou manželskou, všimnite si malého psíka, ktorý spí pri nohách „modelky“. Psík, v umení symbol manželskej vernosti a oddanosti.

Obraz je veľmi podobný tomu, ktorého spoluautorom Ticián bol. Avšak je predsa odlišný. Ak sa pozrieme na našu prvú pani Venušu cítime, že akoby bola nadpozemskou, akoby nešlo o konkrétnu ženu. A jej záhadnosť prehlbujú aj jej zatvorené oči. A táto? Pozrite na jej pohľad, pozerá sa priamo na nás. Nehanbí sa svojej neoblečenosti. Veď ju predsa zdobia krásne šperky, nádherné náušnice, krásu jej rúk podčiarkuje zlatý náramok. A ten najmenší detail... zlatý prstienok na malíčku.... Je viac... prirodzená J. Taktiež Tician pridal tieň. Všimnite si ako má preložené nohy... A hneď máme pocit, že to nie je len kresba, ale že má aj svoju hĺbku. Pocit hĺbky taktiež nachádzame v miestnosti v ktorej je mladá pani zobrazená. Vidíme do druhej miestnosti, v ktorej dve slúžky pripravujú oblečenie pre svoju paniu, ktorá sa práve zobudila. Ak sa pozrieme do okna, vidíme nielen ďalšie pokračovanie obrazu, ale aj vychádzajúce slnko.

Žena v ruke drží kvety, symbol rozkvitajúcej ženskej krásy. V stredovekej filozofii ženským symbolom bol kvietok a mužským včela, preto sa ženy v stredovekých obrazoch tak často zobrazujú s kvetom. Vidíme aj charakteristickú črtu Ticiána- červený vankúšik a bielu látku pod postavou. A ak si všimneme, v oboch obrazoch látka vychádza za obraz a tak vytvára otvorenosť kompozície, takže máme pocit, že sme len cez okienko nazreli do izby mladej pani, ale že ak pohneme rámom tak tam bude táto maľba pokračovať.

Tieto obrazy spôsobili revolúciu. Viac sa začala pozornosť venovať ženskému telu. Jej hlavný rozkvet prináša obdobie baroka, ktoré sa neskôr rozvetvuje na politický ampír a na erotické rokoko. A to naozaj eroticko erotické... Potom sa vývoj trochu spomalí, príde starý dobrý kontroverzný pán Akademizmus, kedy Akadémia umenia vytvárala pravidlá umenia, a ak ste ich nedodržiavali, tak ste mali smolu. A viete kto ich nedodržal? Impresionisti. Aj Eduard Manet sa považuje za impresionistu, avšak, povedala by som, že on mal svoj vlastný umelecký program, ktorého hlavnou úlohou bolo šokovať. Až trošku neskôr začal experimentovať so svetlom Klod Monet.

Maneta s jeho obrazmi niekoľkokrát odmietli na Parížskom Salóne, ktorý bol najprestížnejšou udalosťou umeleckého života. Pred jeho obrazy, na špeciálnom Salóne vylúčených, dávali sklo, alebo ochranné kryty, aby na ne nedopadali pľuvance návštevníkov. Alebo ich radšej vešali veľmi vysoko, tak ako napríklad jeho prácu Raňajky v tráve.

Ale, aj on sa rozhodol vrátiť k téme krásy ženského tela ženy. A inšpiráciou mu boli práve obrazy Ticiána. A tak vznikol obraz Olympia.

Je vám niečím povedomý? Presne, všetky tri obraze majú veľmi podobnú líniu tela modelky. A ten pohľad... Manet si však sujet trošičku preložil na dobu 19.storočia. A tak pred nami neleží bohyňa, jedine ak bohyňa najstaršieho ľudského remesla. Áno, Olympia je ľahká žena. Ako to vieme? Pozrite sa čo má na krku... To je všetko, čo skrýva jej nahotu. Opäť šperky a ešte k tomu tak koketne obuté črievičky. Rozhádzaná posteľ, a ten sebavedomý výraz.

Moment, kedy černoška, slúžka mladej „pani“ prináša kyticu od klienta. A čo je pri jej nohách? Áno, čierny kocúrik.... Ak sa pozrieme na symbolický význam tohto zázračného stvorenia zistíme, že je symbolom hriechu, ale aj skrytej sexuálnej vášne. Černoška je priamym kontrastom k mladej žene. Ona čierna, druhá bledá, jedna odetá, druhá nahá, jedna ustráchaná a druhá... . 

Obraz bol samozrejme vypískaný, lebo nedokázal byť pochopeným. Iba Paul Voleri o ňom napísal skutočnú pravdu: „Nahá, chladná Olympia, prízrak urazenej lásky, prijíma blahoželania od černošky, šokuje, vyvoláva odpor a víťazí...“.

Avšak dejiny sa nezastavili... žena je ich stredobodom (nie nie som feministka J ). V umení aj moderného 21. storočia  je žena jeho podstatnou časťou. A myslím, že ešte aj bude...

P.S.: Viete, že aj Manetom sa niekto inšpiroval? Slávny impresionista Paul Cezanne, ktorý zachytil Olympiu aj s jej obdivovateľom...   

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Minúta po minúte: Opäť máme rekordné číslo, desiatky ľudí sa nakazili v domove dôchodcov

Minister Krajčí je opäť v karanténe, Skalica bude červená.

Komentár Petra Schutza

Expirácia kreditu

Realizácia programu a reforiem pardonuje trpezlivosť a zmierenie s osudom len určitý čas.

Nvotová: Pre pandémiu som predala auto, dom, teraz predávam klavír

Rozhovory ZKH s hudobníčkou Dorotou Nvotovou.


Už ste čítali?