Pozrime sa do očí našich predkov, alebo, nepoznaná krása Fajumského portrétu

Autor: Miroslava Moncmanová | 30.5.2020 o 18:57 | Karma článku: 4,59 | Prečítané:  889x

Akými boli naši predkovia? Ako vyzerali, aký bol ich pohľad? Kým boli? Aj na tieto otázky nám môže dať odpovede umenie. A konkrétne umenie večnosti, teda pohrebné umenie.

Človek prechádza svoju životnú cestu, či je dlhá alebo krátka, priama alebo hrboľatá snaží sa po sebe niečo zanechať. Niečo, vďaka čomu by sa na neho nezabudlo. Áno, umelci sú nesmrteľní, lebo svet obohatili svojimi dielami. Ale vďaka ich práci sa nám zachovali aj spomienky na úplne bežných ľudí. Jedným z takýto príkladov sú FAJUMSKÉ PORTRÉTY.

Musíme sa spoločne vrátiť do obdobia výprav Alexandra Macedónskeho, ktorý si podmanil aj slávny piesočnatý Egypt. Na miesto faraónov dosadil Dynastiu Ptolemajovcov, pri ktorej egyptské umenie začalo svoj návrat k tradíciám Starého cárstva, teda k svojmu počiatku. Neskôr však tým, že slávna Kleopatra spáchala v roku 30 prnl. samovraždu predala faraónsky nemes (korunu) Rímu. A tak sa začalo grécko-rímske obdobie v dejinách Egypta.

Ľudia si so sebou prinášali nielen svoj majetok, ale taktiež aj svoje tradície. A tak, ako aj v starovekom Ríme sa sem presunul kult predkov. A samozrejme mal pevné základy. Mumifikácia je skoro čisto egyptský vynález. Avšak, múmie si mohli dovoliť iba tí najbohatší, ale Gréci a Rimania sa pokladali za pánov tejto zeme a tak sa im snažili vyjsť v ústrety. A tak vznikol najlepší obchod. Mumifikácia sa skrátila- už trvala iba 2 mesiace, nie tri J a aby to bolo dostupné začali sa telá baliť do špeciálnych plachiet, na ktorých boli namaľovaný grécko- egyptskí bohovia. Trik spočíval v tom, že na plachtu sa iba nalepil portrét zosnulého. A tých plachiet bolo od výmyslu sveta- učenci, vojaci, matky s deťmi, ale vždy jeden detail bol nemenný- človek mal oblečené grécke oblečenie.

A tak sa v živote starovekého človeka objavil ešte jeden vážny moment- udalosť večnosti- maľba portrétu, ktorý sa neskôr stane tým pohrebným, tým, vďaka ktorému sa jeho podoba navždy zachová.

Série týchto portrétov sú vskutku jedinečnou pamiatkou starovekého umenia. Ide o prvé dokonale zachované „obrazy“, ktoré sú vytvorené špecifickou technikou, ktorá je známa ako enkaustika.

Prečo fajumské? Práve vo Fajumskej oáze sa našli prvé hrobky, v ktorých na múmiách boli smolou prilepené tieto portréty. Samozrejme, počas ich výskumu, ktorý sa začal až v 40. rokoch 19. str., sa našli rovnaké portréty aj v iných častiach krajiny, avšak názov im už zostal.

Dobre, tak nepovedala som tak úplne pravdu, prvé portréty sa našli už v 60. rokoch 17. storočia, niektoré z nich boli prevezené do Nemecka, avšak, to čo sa stalo so zvyškom si radšej ani nebudeme predstavovať. Viete ako sa v tomto období zakladal oheň na otvorenom mieste ? No jasné že si spálime staré dosky, veď ich už aj tak nikto nebude potrebovať. Podobne to  bolo aj s múmiami. Teda, tie sa neskôr vyvážali predovšetkým do Francúzska, kde sa aristokraciou konzumovali ako liek na dlhovekosť.

Fajumské portréty zarážajú svojou sýtosťou farieb. Niekedy sa až chce položiť otázka, či naozaj vznikli v 1. str. Avšak ich konzervácia bola naozaj taká egyptská- suchý vzduch a piesok. Vďaka nim sa nám zachovali najkrajšie portréty, portréty našich dávnych predkov, ktorých pohľad môžeme cítiť až hlboko vo svojom vnútri.

„Egypto-Gréci“ použili aj na to obdobie netradičnú techniku. Maľovanie horúcim voskom. Ako základ sa používal obvykle včelí vosk, ktorý sa zahrieval a miešal s farebnými pigmentami. Aby sa dosiahla tekutejšia konzistencia do masy sa pridávala morská voda. Takou zmesou sa maľovalo „štetcami“-  bambusom alebo drevom. Avšak ak bola hmota hustejšia lepšie sa s ňou maľovali detaily. A tak sa vytvorili aj špeciálne špajdle, ktorými sa nanášala hrubá vrstva farby, ktorá slúžila na zobrazenie detailov. Najúžasnejšou technikou sa maľovali riasy. Drevená doska, na ktorú sa vosk nanášal sa celá natrela čiernou podkladovou farbou. Tá sa nechala vyschnúť a potom sa na ňu maľoval portrét a keď už boli namaľované všetky detaily „autor“ špeciálnou pomôckou vyškrabal lak aby sa dostal k podkladovej farbe. A tak sa objavili čierne riasy, ktoré podčiarkovali obrovské oči postavy. Túto techniku neskôr bude využívať aj Rembrant.

Avšak už okolo 2. storočia sa enkaustika začína vytrácať a začali ju nahradzovať temperové farby, ktoré dávali autorovi možnosť lepšie ukázať detaily a odtiene. A už  v 3. storočí umelci obe techniky kombinujú.

Spoločným rysom portrétov sú veľké oči. Oči, ako cesta do duše človeka, ale aj ako symbol poukázania na iný svet daného človeka. Zobrazený sa na nás pozerá, ale pritom jeho oči pozerajú cez nás, na druhý svet, akoby stál na prahu večnosti a pozeral sa do sveta mŕtvych. Jeho pohľad je večný, ale prázdny, tak ako už nemôže vnímať konkrétny svet okolo seba.

Veľmi častým sú aj pozlátené detaily ale niekedy aj celé pozadia na doskách. Zlatá farba sa pokladala za farbu večnosti. A tak človek bol obkolesený večnosťou, v ktorej mu bola priznaná večná sláva a pamiatka.

Avšak, ide o malý klam. Prečo? Po vykonaní röntgenových snímok sa zistilo, že telá patria ľuďom, ktorí boli v skutočnosti 2 krát starší ako zobrazené osoby. Idealizácia? Nemyslím, ide skôr o čin pripravenosti. A tak každému visel doma portrét, na drevenej doske, a dokonca v drevenom ráme (prvé rámovanie v histórii umenia) a keď človek umrel bol portrét mierne upravený- pridanie lístkového zlata, primaľovanie šperkov. Následne bola doska obrezaná a vložená na miesto. Jedinou výnimkou bolo iba zobrazenie detí.

Po prvý raz sa stretávame so zobrazením in face. Avšak, tým, že umelci neboli k takému princípu zvyknutí nevedeli si s tým dlho poradiť. Až neskôr začali človeka zobrazovať s mierne vychýlenými plecami. A tým pádom sa aj hlava nachádzala v miernom zlome. Vďaka tomu sa im podarilo namaľovať realistický nos a jeho objem.

Existuje legenda, že podobne ako v Ríme, tak aj tu mali obyvatelia špeciálnu miestnosť, kde si chránili povesť svojich predkov. Portréty? Nie, v žiadnom prípade. Miestnosť vyhradená múmiám predkov. Áno, múmie sa uskladňovali doma. Každý hosť, po príchode na návštevu sa musel ísť pozrieť na ich predkov, inak si nemohol sadnúť za stôl. Asi som práve pochopila, ako som vďačná za fotoalbumy... Neskôr sa však priestory v domoch začali zmenšovať a preto sa začali múmie pochovávať. A vďaka tomu sa nám tieto jedinečné portréty aj zachovali.

Archeológovia hovoria, že predmety, ktoré patrili k posmrtnej výbave človeka odoberajú životnú energiu. Avšak, pri fajumských portrétoch, ktoré sú súčasťou kolekcií skoro všetkých svetových  galérii, taký pocit nemáte. Ich jasná farba v nás vyvoláva pocit, že sa pozeráme na stále živého človeka. Ktorý sa pred nami posadil a pózuje nám. Avšak, keď sa im prizrieme bližšie môžeme pocítiť ich životný údel- nebyť zabudnutými .

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Minúta po minúte: Opäť máme rekordné číslo, desiatky ľudí sa nakazili v domove dôchodcov

Minister Krajčí je opäť v karanténe, Skalica bude červená.

Komentár Petra Schutza

Expirácia kreditu

Realizácia programu a reforiem pardonuje trpezlivosť a zmierenie s osudom len určitý čas.

Nvotová: Pre pandémiu som predala auto, dom, teraz predávam klavír

Rozhovory ZKH s hudobníčkou Dorotou Nvotovou.


Už ste čítali?