Posledný rok nepočúvame o ničom inom ako o víruse COVID-19. Svet sa spomalil, ale nie úplne zastavil. Máme pocit, že sa všetko začína točiť iba okolo najnovších čísle, ktoré nám označujú nové obete zákernej choroby. Avšak, svet existuje aj mimo nich.
Priznám sa, aj ja každé ráno okrem e-mailov, kontrolujem tieto čísla. Prečo? Sama neviem. Samozrejme zaujíma ma situácia vo svete, avšak, sama na sebe cítim, že ma to viac a viac ubíja. Keď si niekto sám prejde chorobou, alebo jej príčinou stratí blízkeho človeka, až vtedy začne veriť všetkým tým veciam, ktoré denno- denne počúvame.
Za posledný rok sme sa stali polovičnými lekármi, najlepšími politickými analytikmi, najkritickejšími kritikmi. Kritikmi čoho? Všetkého. Všetko sa nám zdá čierne, len veľmi málo bieleho vidíme v našich životoch. Každý, kto ma pozná, vie, že moja fráza : „Všetci zomrieme“ v sebe skrýva kus pravdy ale ešte väčší kus irónie...
Áno, žijeme ťažké časy, ale nemali by sme v nich zabúdať na ľudskosť a ani umenie.
Áno, opäť budem písať o umení. Veď to je moja práca. Práca, ktorá aj v tieto „koronové“ časy drží ako tak v strehu a v psychickej pohode. Viete, už dávno mnoho psychoanalytikov pochopilo, že umenie je pre človeka veľmi dôležité.
Nielen keď sa na neho pozerá, ale aj keď ho sám vytvára. Keď sami maľujeme, skladáme, vyšívame sústredíme sa viac na moment. Dávame energiu a svoje srdce do veci, ktorej sa venujeme. Vypneme.
Keď sa pozeráme na umenie, skôr zapneme. Začneme rozmýšľať, analyzovať a hodnotiť dané dielo. Hľadáme jeho pointu, jeho inšpiráciu i to, čo nám chcel autor povedať. Avšak, tiež sa sústredíme na jednu vec.
A nie je umenie aj najjednoduchšou cestou medzi ľuďmi? Spolu komentuje, chodili sme na výstavy a viedli inteligentné rozhovory o snahe, talente, alebo bláznovstve autora.
Ok. Priznanie č. 2. V poslednom čase trávim voľný čas video-analýzami so spolužiakom, s ktorým doslova celé hodiny analyzujeme film, alebo umelecké dielo. Áno, ja viem, že je to naša práca. Ale vždy po našom hovore sa cítim opäť časťou spoločenstva. Nesedím iba sama nad knihou, počítačom alebo pri písaní. Ale som opäť v kontakte...
A v takomto kontakte by sme mali byť teraz aj s divadlami, múzeami i galériami. Práve kultúrna obec trpí najviac. Viem, že si myslíte, že zdravie je na prvom mieste a spoločnosť nepotrebuje kultúru a umenie. Avšak, nie... Spoločnosť a i každý človek spoločnosti ho potrebuje. Ako soľ. Veď aký by bol svet bez umenia? Nebol by príliš čierny?
Múzea otvorili svoje brány v online režimoch. Svetové, no i slovenské. Avšak, nie všetky to zvládli. Viem, že bariérou je fakt, že nikto ku vám na výstavu nepríde. Ale netreba aj tak stále pracovať pre človeka? Snažiť sa nájsť nové cesty k návštevníkovi? Nielen ticho sedieť na home office a myslieť si, že po otvorení sa ku nám návštevník vráti.
Slovensko je malé, ale jeho kultúra a umenie je tak cenné, že sa to ťažko opisuje slovami. Avšak, pri pozorovaní počínania si niektorých galérii a múzeí mám pocit, že sa na Slovensku všetko vykonáva, len aby doplnili štatistiku. Galérie sa držia, len preto, že boli niekedy otvorené. A čo je na tom najväčší nonsens? Že im to vyhovuje...
Samozrejme, moja kritika alebo slová nenarážajú na konkrétnu galériu alebo múzeum. Nie, ani nechcem povedať, že Slovensko je také, alebo také.... Ale jednoducho konštatujem skutočnosť, ktorá na Slovensku vyhovuje.
Avšak, skúsme to zastaviť skôr, ako bude neskoro.
Buďme aj milovníkmi umenia. A jeho podporovateľmi. Nemusíme hneď kupovať všetky nové diela na trhu s umením, alebo na aukciách . Ale buďme zhovievaví. Pozrime sa na tento svet miernejšími očami. A život vám to vráti. A umenie tiež.
Sme Slováci, preto si to vážme, a bojujme o to, aby sme nimi aj navždy zostali. Ale, to nie je iba o správnej reprezentácii štátu, ale aj o tom, čo sa deje v štáte...
Preto „one time“ stačilo !!!
Ale „next time“- nájdime novú cestu, na ktorej umenie nebude na poslednej koľaji. Ono tu nie je pre odbornú verejnosť, alebo pre iných umelcov. Umenie je tu pre nás všetkých. Je pre ČLOVEKA, ktorého má tešiť, hriať pri srdci i inšpirovať...
A preto si ho treba chrániť a aspoň mierne ctiť. A nepozerať najnovšie čísla obetí, ale pozrite si, čo vám ponúka kultúra. Aké nové dielo ma dnes môže tešiť...
A svet bude aspoň o kvapku krajší...
